KNIHA - Náčrt dejín sociálnej práce (Mgr. Jana Levická) - 2. časť
2. 2. SOCIÁLNA PRÁCA AKO ORGANIZOVANÁ
FORMA POMOCI
Zjednodušene sa dá povedať, že v európskych podmienkach
môžeme organizovanú formu účinnej pomoci odkázaným
sledovať už od 9. storočia n.l.. Vo svojich počiatkoch bola
takmer výlučne viazaná na kláštory a rôzne cirkevné spoločenstvá.
Postupne sa táto pomoc špecializovala podľa jednotlivých rádov. Rehoľné spoločenstvá vznikali ako reakcia na aktuálne potreby spoločnosti, ktorými bola nielen charitatívna oblasť, ale aj aktivity v zdravotnej činnosti, výchovno-vzdelávacie aktivity, ekonomické iniciatívy a podobne.
Popri nich sa starostlivosťou v sociálnej oblasti zaoberali aj mestá a obce, významní jednotlivci a pod.. V mestách tak postupne vznikali útulky, sirotince, rôzne typy “výchovní”, mestské nemocnice, ktoré boli kombináciou domova alebo útulku pre starých ľudí s ošetrovateľskou starostlivosťou a pod..
Napríklad :
v r. 1254 zriadil Ľudovít IX. útulok pre oslepnutých vojakov v Hospice des Quinze-Vingts.
v r. 1454 - vzniklo Bratstvo telesne postihnutých, slepých a iných ľudí, ktoré bolo pravdepodobne prvou organizáciou
svojho druhu v dejinách Európy.
v r. 1520 - v Amsterdame v Holandsku a v r. 1572 v Augšpurku, vznikli prvé európske sirotince. Predtým sa o osirelé a
opustené deti starali kláštory.
v r. 1553 - založený prvý ústav pre mladistvých delikventov v anglickom Bridevelli z podnetu kráľa Eduarda VI.
Podporu praktickej sociálnej práce, pre ktorú sa používajú predovšetkýnm termíny “charitatívna práca” alebo “misijná činnosť”, môžeme nájsť obsiahnutú aj v oficiálnych pápežských dokumentoch. Patria k nim napr. pápežská bula Innocenta III. (1198 - 1216), ktorá obsahuje informáciu o špecifickom cirkevnom úrade pre charitu, neskôr počas pontifikátu Gregora X. bola formálne zostavená prvá apoštolská charita - Elemosineria apostolica a pápežskou bulou Alexandra V., v roku 1409 boli upravené jej ciele a stanovy. Praktická činnosť sociálnej práce, ktorá sa v európskych podmienkach rozvíjala prevažne na podklade kresťanstva predbehla tak o niekoľko storočí teoretické rozpracovanie problematiky.
Dôležitú úlohu v tomto období zohral aj sv. Tomáš Akvinský, ktoiý sa zaslúžil o teoretické rozpracovanie niektorých sociálnych otázok ako napr. otázky spravodlivosti, zodpovednosti za spoločné dobro a pod.. Jeho práce sa neskôr stali inšpiráciou pre mnohých autorov v oblasti skúmania spravodlivosti ako spoločenskej kategórie.
2.3. ROZVOJ ORGANIZOVANEJ PRAKTICKEJ
SOCIÁLNEJ PRÁCE
Vzhľadom na multidisciplinárny charakter sociálnej práce musíme pri úsilí o spracovanie dejín sociálnej práce zamerať našu pozornosť na niekoľko zdanlivo vzájomne nesúvisejúcich úsekov ako napr.
- starostlivosť o zdravotne postihnutých,
- starostlivosť o chorých a umierajúcich,
- starostlivosť o chudobných,
- penitencionárna a postpenitencionárna starostlivosť,
- starostlivosť o deti, mládež a rodinu,
- starostlivosť o pracujúcich ako aj o nezamestnaných,
- starostlivosť o utečencov a pod..
Rozvoj organizovanej sociálnej práce na jej jednotlivých úsekov sa v histórii neobjavuje v jednotnom čase. K jej organizácii prichádza postupne, podľa spoločenskej aktuálnosti a stupňa závažnosti jednotlivých problémov. Určité náznaky o snahu organizovať rozvoj sociálnej starostlivosti môžeme nájsť už v
Vzhľadom na skutočnosť, že táto práca si kladie za cieľ len naznačiť dejiny sociálnej práce, ich rozsah ako aj možnosti ich ďalšieho rozpracovania, v nasledujúcich častiach sa zameriame len na vybrané úseky dejín sociálnej práce. Pre väčšiu prehľadnosť sme zvolili spracovanie európskych dejín sociálnej práce podľa jednotlivých úsekov zvlášť a spracovanie slovenských dejín sociálnej práce zvlášť.
2. 3.1. Dejiny sociálnej práce na úseku starostlivosti
o zdravotne postihnutých občanov
Rozvoj organizovanej praktickej sociálnej práce zameranej na | ľudí so zdravotným postihnutím, ktorá nadväzovala predovšetÍ kým na charitatívnu činnosť, priniesol so sebou až ekonomický I rozvoj a nástup osvietenstva v 18. storočí, s ktorými prichádza i do Európy aj rozvoj ústavnej starostlivosti o postihnutých. Prvé i ústavy pre postihnutých začali vznikať v druhej polovici 18. ; storočia a zameriavali sa zo začiatku na najťažšie postihnutia ako napr. slepota, hluchota a pod.. História ústavnej starostlivosti je sama o sebe veľmi rozsiahla a svojou podstatou patrí rovnako do dejín špeciálnej pedagogiky, ošetrovatľstva, penitencionárnej starostlivosti atď., ako aj sociálnej práce. Zhodnotenie jej prínosu pre rozvoj praktickej, ale aj teoretickej časti sociálnej práce bude v budúcnosti treba ešte len urobiť. i V našej práci uvedieme len niekoľko príkladov, ktorými chceme ilustrovať rozvoj organizovanej sociálnej práce na úse-; j ku starostlivosti o zdravotne postihnutých v Európe. K týmto, nesporne zaujímavým príkladom patrí:
r. 1758 - zakladá K. Fridrich v nemeckom Badene ústav starostlivosti o mladých i starých mrzákov,
r. 1778 - Lipsko - ústav pre sluchovo postihnutých,
r. 1784 - v Paríži V. Haúy - ústav pre nevidiacich,
r. 1785 - abbé Charles Michel de 1 Eppé zakladá v Paríži ústav pre slucho postihnutých, za finančného prispenia kráľovskej
pokladne,
r. 1791 - v Liverpoole zakladá E. Rusthon inštitút pre nevidiacich,
r. 1800 - vzniká ústav pre nevidiacich v Londýne.
Ústavy pre mentálne handicapovaných začali vznikať až v 19. storočí a to aj z toho dôvodu, že mentálne postihnutí bývali často prijímaní do ústavov pre iný druh postihnutia a ťažším formám postihnutia sa svojou starostlivosťou venovali kláštory. K najznámejším z nich patria:
r. 1824 - Bicester - vzniká Ústav pre slabomyseľných, ktorý bol dlho pokladaný za najstarší európsky ústav pre mentálne postihnutých,
r. 1841 - Abendberg pri Interlakene - ústav pre kreténov.
Samozrejme, že by sme mohli ako príklad uviesť ďalšie zariadenie, ktoré postupne vznikali nielen v Európe, ale aj na ostatných kontinentoch.
2. 3. 2. Dejiny sociálnej práce na úseku starostlivosti o chorých a umierajúcich
Aj v oblasti sociálnej starostlivosti o chorých a umierajúcich môžeme nájsť príklady starostlivosti práve v dejinách kláštorov pri ktorých často vznikali nemocnice, či opatrovne. Nemocnice, opatrovne ale aj hospice vznikajú však postupne aj z iniciatívy väčších miest. V
V r. 1957 Matka Tereza založila v Kalkate útulok pre zomierajúcich a chorých.
V r. 1967 Cecil Sandersová založila známy St. Christopher hospice, čo dalo vznik tzv. novému trendu v
1 hospicovom hnutí v celosvetovom meradle. ; Z 19. stor. pochádzajú záznamy o existencii sociálnych pracovníčok - sociálnych sestier v nemocniciach. Prvé záznamy o ich existencii pochádzajú z londýnskych nemocníc a sú z r. 1895. Postupne sa sociálne sestry objavujú aj v berlínskych nemocniciach (r. 1914), vo francúzskych nemocniciach (r. 1917), kde sa zamerali najmä na problémy dojčenskej úmrtnosti, alkoholizmu a pohlavných chorôb.
Rozvoj sociálneho lekárastva bol pre sociálnu prácu prínosom
hneď z niekoľkých dôvodov. Lekári a sociálne sestry upozorňovali
1./ na nutnosť zmeny životných podmienok chudobných chorých,
2. na nevhodnosť bytových podmienok,
3./ na šírenie infekčných chorôb v dôsledku zlej informovanosti obyvateľstva,
4./ na priamu súvislosť medzi šírením určitých druhov chorôb a extrémnou chudobou ako napr. TBC, pohlavné choroby..
A boli to tiež lekári, ktorí prvý raz otvorene poukázali na telesné týranie detí, predovšetkým chirurgovia a pediatri, ktorí sa ; s detskými obeťami stretávali najčastejšie. Táto problematika je bližšie spracovaná v časti 2.3.5. Do tejto kategórie patrí aj rozvoj sociálnej psychiatrie, ktorá začína požadovať humánne zaobchádzanie s psychiatricky chorým klientom a vytvorenie vhodného rodinného zázemia ako jedného z prvých predpokladov dlhodobo stabilizovaného zdravotného stavu klienta. Podobných príkladov by sa v histórii našlo viacej.
2.3.3. Dejiny sociálnej práce na úseku starostlivosti o chudobných
Chudoba je stav charakterizujúci nedostatok základných životných prostriedkov a prístup k službám. Chudoba je situácia,
keď príjmy nepostačujú na krytie existenčného minima (Strieženec, Š. 1996, s. 77).
Chudoba v takomto chápaní ako keby tvorila vytrvalého sprievodcu ľudskými dejinami. Je paradoxom, že s rozvojom civilizácie narastá vo svete aj chudoba, ba v našom 20. storočí sa čoraz častejšie hovorí o biede a extrémnej chudobe, ktoré sú trvalým stavom v niektorých krajinách sveta.
V staroveku v Sparte, Ríme, Egypte ale aj v iných krajinách, končilo veľa chudobných a zadĺžených rodín v otroctve. Z hľadiska spoločenského vývoja starostlivosť o chudobných sa dostáva do spoločenského povedomia s rozširovaním kresťanstva. Kresťanské prikázanie “miluj blížneho svojho” priamo vyzývalo kresťanov k starostlivosti o chudobných a opustených. Kláštory sa stali pre mnohých z nich útočiskom. Niektorým poskytovali možnosť práce a zárobku, iným aspoň chlieb a šatstvo. Bližšie sa o tejto problematike zmieňujem v subkapitole 2.1. a 2.2. ako aj v kapitole 3. Starostlivosť o chudobných popri kláštoroch na seba brali dobrovoľne aj niektorí cirkevní hodnostári, ako aj zástupcovia šľachty, ba aj samotní panovníci. Takmer každá krajina má niekoľko takýchto významných charizmatických osobností, ktoré by mohli pre našu prácu poslúžiť ako dobrý príklad. K týmto osobnostiam patril napr. uhorský kráľ sv. Štefan a pod.. Chudoba ako sociálny jav sa v Európe rozširuje predovšetkým v súvislosti so zakladaním manufaktúr, kedy do mestských aglomerácií prichádzajú ľudia z vidieka za prácou.
Niektoré z manufaktúr nevládzu oddolávať konkurenčnému tlaku a krachujú, zamestnanci zostávajú bez práce. Ale ani práca nezabezpečuje robotníka pred chudobou. Spolu s takouto sociálnou situáciou ako spolučiniteľ biedy pôsobia rôzne vojnové konflikty, veľké lokálne požiare ako aj epidémie (predovšetkým mor a cholera). Starostlivosť o chudobu patrila k morálnym povinnostiam obcí. S narastajúcim počtom dedinskej a mestskej chudoby ako aj s množstvom žobrákov sa obce túto nepísanú povinnosť snažia minimalizovať. Od 16. storočia môžeme preto v krajinách Európy sledovať postupne sa vyvíjajúce zákonodarstvo na ochranu chudobných. K najvýznamnejším zákonným normám patria:
r. 1530 - Nemecko - cisársky výnos, ktorým bola mestám a dedinám uložená povinnosť starať sa o ľudí v núdzi,
r. 1763 - Švédsko - zákon o podpore chudobných,
r. 1794 - pruský zákon legalizoval činnosť vzájomných podporných spolkov a uložil štátu, zamestnávateľom aj obciam
povinnosť poskytovať podporu v ťažkých životných situáciách.
19. storočie prináša so sebou nielen ďalšie zákonodarstvo na podporu pracujúcich, v snahe o ich zabezpečenie pre prípad úrazu, choroby či úmrtia, ale aj dôchodkového zabezpečania a podobne. Verejnosť sa začala zaoberať problémom bývania, zdravia ako aj inými aspektami spojenými s chudobou. Toto časové obdobie však spadá do dejín sociálnej práce ako vedného odboru a preto sa týmto problémom budeme venovať v záverečných kapitolách.
2.3. 4. Dejiny sociálnej práce na úseku penitencionárnej a postpenitencionárnej starostlivosti
Známy Churchilov výrok : “Ukážte mi vaše väznice a poviem vám, aký štát ste” okrem toho, že môže poslúžiť ako motto tejto subkapitoly, obsahuje hlbokú pravdu. Úroveň penitencionárnej starostlivosti štátu vypovedá nielen o rozsahu trestnej činnosti toho-ktorého štátu a nutnosti sa s touto skupinou občanov určitým spôsobom vysporiadať, ale hovorí aj o filozofických prístup v oblasti trestu, o účeloch s ktorými je oficiálne justíciou stanovené “potrestanie” páchateľa organizované a pod..
Až do 18. storočia boli väzni, umiestňovaní v tzv. trestniciach či žalároch. V tomto období bolo bežné, že odsúdení boli, okrem trestu straty slobody, trestaní bičovaním, okovami, pôstom a pod.. Koncom 18. stor. sa v penitencionárnej starostlivosti objavujú čaraz častejšie myšlienky o prevýchovnom účinku trestu. O takom pôsobení na odsúdeného počas výkonu trestu tak, aby po jeho odpykaní bol predpoklad jeho resocializácie. Nepokoje, ktoré v dôsledku zlej ekonomickej situácie vyvolali v Európe vlnu revolučného hnutia viedli k zriaďovaniu nových väzníc (určených pre “spoločensky menej nebezpečných väzňov”) a žalárov, ktoré boli určené pre obzvlášť nebezpečných väzňov”.
Určité poľudštenie v zaobchádzaní s odsúdenými nastáva až pod vplyvom takých osobností ako bola napr. Elizabeth Fryová, Angličanka, ktorá sa zoberala problematikou žien vo väzení.
Jej práca vyvolala v anglickej verejnosti záujem o túto skupinu občanov. Postupne sa nielen v Anglicku, ale aj v iných štátoch Európy a aj napr. USA rozvinulo dobrovoľnícke hnutie zamerané na problematiku penitencionárnej starostlivosti, do väzníc začínajú prichádzať listy, balíky ale aj návštevy dobrovoľníkov, ktorí sa zameriavajú na psychickú podporu väzňov. Do väzníc častejšie prichádzajú zástupcovia jednotlivých cirkví, predovšetkým katolícky kňazi, mnísi ap., ktorí prinášajú pre odsúdených zmierenie v prvom rade so sebou samými, snažia sa, aby odsúdení pochopili, aj na báze náboženstva, protispoločenskosť svojich činov.
V tomto období sa začína postupne organizovať postpenitencionárna starostlivosť, čiže starostlivosť o občanov po ukončení výkonu trestu.
Veľký význam pre európsku pemtencionárnu starostlivosť mali medzinárodné kongresy v r. 1868 v Berme, ktorý sa vyslovil za zavedenie progresívneho výkonu trestu odňatia slobody a v r. 1872 v Londýne, výsledkom ktorého bola požiadavka na postupné zmierňovanie režimu a miery izolácie odsúdených. Ako uvádza Fábry o výchovu väzňov sa v tomto období starali prevažne väzenskí duchovní. Vonkajšia diferenciácia, ktorá definitívne rozdelila väzenské zariadenia na väznice, žaláre a trestnice bola výsledkom tzv. väzenskej reformy, ktorá sa v Európe uskutočnila v druhej polovici 19. stor.. Samozrejme aj v období pred väzenskou reformou existovalo delenie na väznice, žaláre a trestnice. Reforma priniesla nielen ich vonkajšiu diferenciáciu pre všetkých občanov, ale predovšetkým uľahčila rozhodovanie súdom pri umiestňovaní odsúdených do jednotlivých typov zariadení. Pre oblasť sociálnej práce je dôležitá skutočnosť, že táto diferenciácia odsúdených vytvárala lepšie predpoklady pre realizáciu resocializančných tendencií a pre skvalitnenie sociálnej práce s odsúdenými.
2.3.5. Dejiny sociálnej práce na úseku starostlivosti o deti, mládež a rodinu
Sociálna práca na úseku starostlivosti o deti, mládež a rodinu patrí k najstarším, ale zároveň aj k najcitlivejším úsekom sociálnej práce. Bez nadsádzky môžeme tvrdiť, že úroveň starostlivosti o deti, mládež a rodinu je ukazovateľom úrovne všeobecnej starostlivosti o svojich občanov. Do tohto úseku sociálnej práce patrí aj problematika detí bitých, týraných, ale rovnako aj problematika výchovnoproblémových detí a mládeže, patrí sem problematika chudoby, ako faktor ovplyvňujúci vývoj dieťaťa a zdravé životné podmienky rodiny, ako základnej bunky spoločnosti a podobne. Z naznačeného rozsahu sa pokúsime poukázať aspoň na časť problematiky a jej postupný historický vývoj v rámci dejín sociálnej práce. V celej histórii ľudstva sa môžeme stretnúť s deťmi osirelými, chorými, zdravotne postihnutými. Ale tiež s deťmi, ktoré sú predmetom obchodu, s deťmi týranými, zneužívanými, zanedbávanými. Ľudské dejiny sú plné nielen smutných príbehov detí - jendotlivcov, ktoré sa stali obeťami telesného týrania (ako výsledku krutého zaobchádzania dospelých členov v spoločnosti), ale tiež fyzického mrzačenia detí (uväzovanie chodidiel dievčatkám v Číne), za účelom dodržania nezmyselných spoločenských noriem “krásy”. Zamestnávanie detí a zneužívanie deti ako lacnej platenej sily bolo akceptované celou spoločnosťou.
Dokonca si spoločnosť vymyslela teórie o výhodách detskej práce, kde základným atribútom sa stali napr. šikovnosť
detských prstov, útlosť detských tiel (napr. pri práci v bani). V podstate až do 19. storočia môžeme hovoriť skôr o akceptácii domáceho i v spoločnosti uskutočňovaného týrania a zneužívania detí, ako o ich spoločenskej ochrane. Až druhá polovica 19. storočia po niekoľkoročnom proteste, predovšetkým lekárov,priniesla zmenu v postojoch spoločnosti voči domácemu násiliu páchanému na deťoch.
Z histórie prvé známe dieťa, ktoré bolo v dôsledku surového týrania odňaté rodičom, sa volalo Mary Elien a pochádzalo z New Yorku. Ako uvádza J. Marten (1989), Mary Elien paradoxne pomohla “Spoločnosť pre prevenciu krutosti na zvieratách”, pretože v r. 1874 (kedy bola Mary Elien rodičom odňatá) neexistovala v USA žiadna obdobná spoločnosť na ochranu detí. Táto vznikla V USA o rok neskôr, teda v r. 1875. V Európe patrí medzi prvé dobrovoľnícke organizácie na ochranu detí Národná spoločnosť prevencie proti krutostiam na deťoch, ktorá vznikla v roku 1883 v anglickom Liverpoole a o rok neskôr, teda v r. 1884 aj v Londýne. Táto postojová zmena sa však odrazila len v úzkom okruhu pracovníkov, ktorí v praxi riešili jednotlivé detské kauzy. Verejnosť ako celok bola voči osudom týchto detí ľahostajná aj začiatkom nášho storočia.
V histórii však nájdeme zmienky aj o deťoch, ktoré majú vážne problémy so správaním, s dodržiavaním spoločenských noriem, ba dokonca nie sú zriedkavé ani informácie o deťoch páchajúcich trestnú činnosť.
Dvadsiate storočie značne rozšírilo jednu z najsmutnejších skupín detí, ktoré sú predmetom sociálnej práce a to deti obete vojnových konfliktov.
Najstarším spôsobom sociálnej starostlivosti o nedospelých členov spoločnosti je prichýlenie sirôt. Zobratie dieťaťa, ktorému zomreli obaja rodičia, do osobnej starostlivosti inej dospelej osoby, je akt starý možno ako samo ľudstvo. Sociálna starostlivosť o deti a mládež je však obsahovo ďaleko bohatšia ako starostlivosť o osirelé deti.
V predchádzajúcich kapitolách sú obsiahnuté informácie o vzniku prvých známych sirotincov v dejinách Európy (r. 1520 Amstredam, r. 1572 Augšpurk), tiež sme spomínali, že starostlivosť o opustené a osirelé deti v stredoveku prevzali na seba kláštory, ale popri ich strostlivosti sa zakladali aj mestské výchovné a opatrovne, tiež mestá zakladali sirotince a pod.. Niektoré mestá sa ujímali nadaných sirôt a za mestské peniaze im umožnili vzdelávať sa. Takisto majetnejší členovia spoločnosti vytvárali nadačné fondy, neskôr štipendia pre chudobných, nadaných študentov.
Takisto v kapitole o sociálnej práci na úseku starostlivosti o zdravotne postihnutých, nájdeme informácie o prvých zariadeniach, ktoré začali poskytovať organizovanú starostlivosť, vrátane vzdelávania, tejto kategórii detí. Problematika sociálnej práce na tomto úseku je však oveľa širšia. Obsahuje v sebe nie len náhradnú rodinnú starostlivosť, starostlivosť o deti s postihnutím, ale aj ochranu pred fyzickým či psychidcým týraním dieťaťa a pod.. Významnejšie zmeny v oblasti starostlivosti o deti, mládež a rodinu prichádzajú do Európy v 16. - 18. storočí, kedy sú postupne prijímané zákonné normy, ktoré majú rodiny, ale predovšetkým jej detských členov ochrániť od prílišnej biedy a to prostredníctvom zákonne ustanovenej pomoci spoločnosti (či už určitej komunity, alebo priamo štátu) ako napr.:
r. 1530 - Nemecko - cisársky výnos, ktorým bola mestám a dedinám uložená povinnosť starať sa o ľudí v núdzi
r. 1794 - pruský zákon legalizoval činnosť vzájomných podporných spolokov a uložil povinnosť štátu, zamestnávateľom a
obciam povinnosť poskytovať podporu v ťažkých životných situáciách
r. 1833 - Veľká Británia - zákon obmedzujúci prácu detí, tzv. továrenský zákon
Na zákony, zabezpečujúce sirotské a vdovské dôchodky, úrazové a sociálne poistenie si však väčšina európskych štátov
musela počkať až do začiatku 20. storočia.
Niektoré krajiny boli ovplyvnené kresťanskou sociálnou doktrínou, základy .ktorej položila encyklika Rerum novarum, a snažili sa o realizovanie spravodlivej štátnej sociálnej politiky. K týmto nemnohým krajinám patrilo napr. Francúzsko, ktoré už v priebehu 19. storočia pristúpilo k vyplácaniu prídavkov k platu otcov mnohodetných rodín. Tieto prídavky vyplácal štát a tiež niektorí zamestnávatelia. V tomto období išlo o nepovinnú, dobrovoľnú’dávku zamestnávateľov.
Takisto do dvadsiateho storočia museli čakať deti na prijatie medzinárodných noriem na ich ochranu - Deklarácia práv dieťaťa.
Špeciálnym úsekom sociálnej práce s deťmi, je práca s deťmi, ktoré majú výchovné problémy. Táto skupina detí a mládeže sa nazýva aj problémová mládež.
Medzníkom vo vývoji sociálnej práce s problémovou mládežou bolo oddelenie mládeže, ktorá bola odsúdená za spáchanie
tresteného činu od dospelých trestancov
Prvý ústav pre mladistvých delikventov bol založený
v r. 1553 v anglickom Bridevelli z podnetu kráľa Eduarda VI..
V r. 1595 vznikol podobný ústav v holandskom Amsterdame. O morálne narušenú mládež sa starali aj v cirkevných alebo mestských sirotincoch, neskôr sa otvárali špeciálne zariadenia pre problémové deti a mládež tzv. polepšovne. O umiestnenie do takýchto zariadení mohli v prípade nezvládnutia výchovy žiadať aj rodičia dieťaťa.
K najvýznamnejším osobnostiam v histórii starostlivosti o narušenú mládež patria Karol Borromejský (Miláno), Vincent de Paul (Paríž), Don Bosco (Turíno), P. J. Spener a A.H. Franke
Koncom 19. ale predovšetkým začiatkom 20. storočia sa pod vplyvom spoločenskej situácie v krajinách Európy čoraz častejšie diskutuje o tzv. rodinnej politike. Pôvodným cieľom bola snaha o zmenšenie prílišných ekonomických rozdieľov, najmä pri viacpočetných rodinách. Prílišné rozdiely vyvolávali otvorenú nespokojnosť medzi robotníkmi, snaha o zaistenie sociálneho zmieru bola tiež jedným z dôvodov určitej kompenzácie výloh. Rodinná politika dosiahla celosvetového rozvoja predovšetkým po II. svetovej vojne.
Táto problematika je natoľko široká, že si zaslúži samostatné spracovanie, vzhľadom k jej rozsahu, ale predovšetkým k dôležitosti, ktorú v živote spoločnosti má.
2.3. 6. Dejiny sociálnej práce na úseku starostlivosti o pracujúcich ako aj o nezamestnaných
So snahou o zlepšenie ekonomickej situácie pracujúcich sa začína formovať aj sociálna práca na úseku starostlivosti o pracujúcich. V nedávnej minulosti bol tento úsek práce prezentovaný u nás predovšetkým ako problém robotnícky. Realita je však taká, že k pracujúcim vždy patrili aj poľnohospodársky pracovníci, ale tiež učitelia,lekári, štátni zamestnanci a pod.. Ich ekonomická situácia sa v dejinnom vývoji veľa razy podobala situácii robotníkov. Ich príjmy boli veľa razy nepostačujúce, možnosť straty zamestnania bola u väčšiny z nich tiež reálnou hrozbou atď..
Starostlivosť štátu o pracujúcich je nemysliteľná bez zákonných noriem zabezpečujúcich pracujúcim právo na prácu, presne
vymedzený pracovný čas, nárok na dovolenku, zákonné poistenie a pod.. Táto oblasť je pokrytá jednak v postupne sa
tvoriacom systéme legislatívnej ochrany pracujúcich a jednak v rodiacich sa teoretických prácach z oblasti sociálnej práce, o
ktorých sa bližšie zmieňujeme v 5. kapitole. Sociálna práca na úseku starostlivosti o pracujúcich je častokrát zamieňaná s úse-I í kom starostlivosti o chudobných. Ich vnútorné prepojenie je j jednoznačné. Človek bez práce, je častokrát človekom bez | príjmu a je to teda človek buď priamo žijúci v biede, alebo v j závislosti od dávok v nezamestnanosti, respektíve sociálnych j dávok na hranici biedy.Sociálna práca na úseku starostlivosti o pracujúcich, ako aj o j nezamestnaných, patrí najmä v posledných desaťročiach k základným otázkam sociálnej politiky vo všetkých krajinách.
2. 3. 7. Dejiny sociálnej práce na úseku starostlivosti o utečencov
V súvislosti s utečencami sa u nás hovorí o poskytovaní azylu. V súčasnosti sa u nás používa pojem azyl v dvoch zásadne roz-
dielnych významoch:
1. azyl - ako politicko-právne povolenie pobytu v štáte dané cudzincom, prevažne politickým utečencom,
2. azyl - ako útulok na prechodné ubytovanie vlastných občanov tzv. "bezdomovcov" a iných osôb potrebujúcich pomoc.
Tento zdvojený obsah pojmu "azyl" vyplýva predovšetkým z jeho historického vývoja. V tejto časti našej práce sa budeme
zaoberať problematikou azylu poskytovaného tzv. utečencom, čiže občanom iného štátu, hľadajúcim ochranu za hranicami
svojho pôvodného štátu. Dôvodov pre opustenie vlastnej krajiny môže byť niekoľko
napr. občianske vojny, rasové, náboženské, či politické prenasledovanie, hlad a pod.. Ľudské dejiny v sebe obsahujú množstvo
príkladov či už o jednotlivých, alebo hromadných pohybov obyvateľov. Najstarší príklad hromadného pohybu migrantov
máme zachytený v Biblii - odchod Izraelcov z Egypta. Pod Mojžišovým vedením opustilo Egypt po 430-tich rokoch
približne 600.000 mužov, okrem detí. Biblia mlčí o počte žien.. Prvé písomné zmienky o utečencoch pochádzajú zo starovekého
Egypta. Sú obsiahnuté v spojeneckej zmluve, uzavretej medzi Ramessom II. a chetitským kráľom Chattušillišom III.,
uzavretej približne v r. 1273 p.n.l.. V Egypte, Chetitskej ríši a v Číne sa právo azylu - ako právo štátu poskytnúť súhlas na pobyt
osobám, ktoré sú stíhané v domovskom štáte nepovažovalo za právny inštitút.
V starovekom Grécku sa pod ochranu boha Xénia utiekal každý cudzinec, ktorý žiadal o prijatie. Náboženstvo a xénia – ponvinnosť uvítať a pohostiť cudzinca, určovali vzájomné vzťahy medzi občanmi a susednými štátmi. Azyl ako inštitút vznikol
v starovekom Grécku. Asylon v gréčtine znamená nedotknuteľný, posvätný, neprístupný ale tiež útočisko, azyl. Asylum v latinčine znamená miesto bezpečné pred lúpežou, útočisko, miesto ochrany.
Ako v starovekom Grécku, či Ríme, tak aj vo väčšine existujúcich štátoch sa vo všeobecnosti za miesto azylu považovali
chrámy, obätné miesta, alebo niektoré jaskyne a iné miesta v prírode, ktoré mali svoju osobitnú symboliku v histórii konkrétneho
štátu. S nástupom kresťanstva prevzali funkciu útočiska pre utečencov cirkevné inštitúcie, predovšetkým kláštory. Cirkevné útočisko sa stalo inštitútom, ktorý predchádzal vzniku štátneho azylového práva (Balga,J., 1997).
K zosvetšteniu azylu prišlo až v stredoveku, kedy k panovníkovým výsadám patrilo aj právo poskytovať útočisko. Ako
uvádza Balga (1997), udelenie osobnej ochrany bolo atribútom panovníkovej suverenity.
Je pravdou, že v tomto období z azylového práva ťažili predovšetkým delikventi. Až jav skupinovej perzekúcie, ktorý v
16. storočí, v období reformácie, vyústil do nábožensky motivovaných vojen, viedol v Európe k postupnému ustáleniu
územného azylu v záujme politických utečencov. Pre zločincov sa postupne vyhradil tzv. diplomatický azyl, ktorý sa v Európe
viaže k vzniku stálych diplomatických misií, rozširujúcich sa predovšetkým v 16. storočí. Rozdiel medzi diplomatickým
s azylom a územným politickým azylom spočíval v okruhu chránených osôb. Diplomatický azyl, ktorý vychádzal z koncepcie
extentoriahty v medzinárodnej praxi 17. stor., sa týkal každého jednotlivca, ktorý o diplomatický azyl požiadal. Územný politický
azyl ponúkal ochranu len náboženským a politickým previnilcom.
V priebehu
súvislosti s poskytovaním ochrany pred náboženským alebo politickým prenasledovaním osôb. K podstatnej zmene prišlo
až po 1. svetovej vojne, ktorá vyvolala masové pohyby v Európe i Malej Ázii. Problematikou utečoncov sa po 1. svetovej
vojne zaoberala aj predchodkyňa OSN Spoločnosť Národov, ktorá definovala utečencov ako špeciálne skupiny ľudí, ktoré
by sa dostali do nebezpečenstva, ak by sa vrátili do svojej pôvodnej krajiny.
Spoločnosť národov vr. 1921 vytvorila funkciu Vysokého komisára pre ruských utečencov, ktorí emigrovali z Ruska predovšetkým v dôsledku politických zmien po VOSR vr. 1917.
Prvým Vysokým komisárom v histórii bol menovaný Fridtjof Nansen. V priebehu dvadsiatich a tridsiatich rokov schválila
Spoločnosť národov viacero dohôd a konvencií, ktoré sa vzťahovali na rôzne kategórie utečencov. K najvýznamnejším patria:
- Dohoda z r. 1926 (Arrangement of 1926) - o vydávaní potvrdení totožnosti, ktoré nahradzovali cestovné doklady, pôvodne
boli určené pre ruských utečencov a z histórie sú známe skôr pod pojmom Nansenove pasy. Dohodou z r. 1928 mohli tieto
doklady používať tiež asýrski, asýrsko-chladejskí a tureckí utečenci.
- Dohoda o medzinárodnom postavení utečencov z r. 1933 (Convetion Relating to the intemational Status of Refugees),
ktorá zjednotila predchádzajúce dohody a obsahovala predpisy týkajúce sa osobného postavenia utečenca, možnosti zamestnania,
vzdelávania a iných sociálnych práv. V r. 1938 sa prijala dohoda, ktorá sa týkala utečencov z Nemecka, o rok neskôr
formou prijatia Protokolu sa rozšírila jej platnosť aj na utečencov z Rakúska.
Aj napriek skutočnosti, že spomínané dohody nemali žiadnu záväznú právnu moc, mali len funkciu odporúčaní a boli ratifikované
poväčšinou len malým počtom štátov, z historického pohľadu sú veľmi dôležité, pretože tvoria prvý stupienok vo vývoji medzinárodného práva vzťahujúceho sa na utečencov.
Po transformácii Spoločnosti Národov na Organizáciu spojených národov - OSN, vznikla v r. 1947 Medzinárodná organizácia
pre utečencov, známa aj u nás pod skratkou IRO (International Refugee Organization). IRO bola oprávnená pomáhať nielen utečencom, ale aj vysídlencom, t.j. osobám, ktoré boli donútené opustiť svoju krajinu, alebo boli z krajiny deportované
z rasových, politických či náboženských dôvodov. IRO pracovala až do r. 1951, kedy bola nahradená dodnes fungujúcim
Úradom Vysokého komisára OSN pre utečencov, ktorý je vo svete známy pod skratkou UNHCR (United Nations High Co-
misionár for Refiigees). OSN prostredníctvom UNHCR prijala počas jeho vyše 40 ročnej existencie radu významných dohôd,
vypracovala mnoho protokolov a dokumentov, ktoré sa zaoberaju problematikou utečenectva. Zaslúžila sa o ich ratifikáciu
vysokým počtom krajín. K najvýznamnejším činom UNHCR patria:
- Konvencia z r. 1951,
- Konvencia o postavení osôb bez štátnej príslušnosti z r. 1954,
- Protokol o utečeneckom štatúte z 31.1. 1967,
- Konvencia o obmedzení počtu osôb bez štátnej príslušnosti
- Deklarácia OSN o teritoriálnom azyle z r. 1967
Na Slovensku bola známa skôr problematika emigrantov, čiže "odídencov", ktorí v období od februára 1948 do novembra
1989 opustili krajinu, alebo boli z nej deportovaní. Po r. 1989 sa Slovensko, ktoré exisatovalo v rámci Československa, stalo
jednak tranzitnou a jednak cieľovou krajinou pre utečencov hlavne z Balkánu, Ázie (predovšetkým Irak a Afganistan), z
krajín bývalého ZSSR a z niektorých krajín Afriky (Angola, Rwanda, Zair).
Môžeme povedať, že Slovensko sa sociálnej práci s utečencami začína po r. 1989 učiť nanovo.
3.1. ZAČIATKY PRAKTICKEJ SOCIÁLNEJ PRÁCE NA
SLOVENSKU
Aj začiatky sociálnej práce na Slovensku sa úzko viažu na pôsobenie kresťanstva, predovšetkým na zakladanie rádov a reholí.
Na našom území sa usadilo viacero rádov. Medzi prvými prišli benediktíni, johaníti, františkáni, klarisky atď..
Kláštory na území dnešného Slovenska začali vznikať už koncom
aj o ich činnosti sa dozvedáme v tomto období prevažne z nepriamych prameňov.
K najstarším záznamom u nás patrí informácia z roku 1095 o založení pravdepodobne prvej nemocnice na Slovensku. Nemocnicu,
čiže špitál založili v Bratislave antoniti a dodnes je známy ako špitál sv. Ladislava. Pôvodné špitály, ktoré boli aj predchodcami dnešných nemocníc, slúžili vo svojej dobe ako útulky pre chudobných, chorých, starých, vdovy a siroty a pod..
V priebehu 12. - 14. storočia vzniklo na Slovensku niekoľko rádov, reholí a bol otvorený pomerne veľký počet kláštorov (vo
vzťahu k územnej rozlohe Slovenska). Napr.:
r. 1238 - Trnava, založenie františkánskeho kláštora
r. 1250 - františkáni založili kláštor aj v Bratislave
r. 1288 - Spišské Dravce, antoniti postavili veľký kláštor s nemocnicou, ktorému podliehali všetky nemocnice v Uhorsku
(Šmálik, 1997) Rozšírenie kresťanstva znamenalo nielen zakladanie nových reholí či kláštorov. Myšlienky kresťanstva si
j osvojilo veľa významných osobností v našich dejinách, ktoré svojím osobným príkladom ukazovali ako je treba napĺňať ideály kresťanstva v praxi.
Výraznou charizmatickou osobnosťou Veľkej Moravy bol druhý biskup, sv. Vojtech (z rodu Slavnikovcov), pôsobenie ktorého môžeme sledovať aj na území dnešného Slovenska. Josef Veselý vo svojom diele "Pražské chudinství a lidumilství od nejstarších času" (vydaná asi v r. 1928) uvádza mnoho významných osobností, ktoré pôsobili predovšetkým na území Prahy.
Pre Slovensko má význam napr. osobnosť sv. Štefana, kráľa Uhorského, ktorý bol známy svojou zbožnosťou a pomocou
chudobným. Menej známe je už pôsobenie sv. Alžbety, princeznej duriniskej a saskej. Alžbeta (1207 - 17.11.1231) bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov. Z Bratislavy odišla ako štvorročná na dvor durínskeho vládnuceho kniežaťa Hermana. Neskôr sa vydala za jeho syna Ľudovíta. Obaja, Ľudovít i Alžbeta, boli vzornými panovníkmi, ktorí zakladali chudobince, podporovali chodobných a chorých, zamestnávali ich pri svojom dvore. Snažili sa o odstránenie sociálnej nerovnosti
zmenou medziľudských vzťahov, rešpektovaním ľudskej dôstojnosti a priznaním práv každému človeku. Alžbeta je známa ako krstná matka durínskych chudobných, ako opatrovateľka chorých a opustených. Vlastnoručne ich umývala a ošetrovala. V čase malomocenstva chorým dokonca poskytovala vlastnú posteľ. Alžbeta po smrti manžela musela opustiť durínsky dvor. Svoje tri deti dala do výchovy a sama sa stala jednou z chudobných. Napriek pozvaniu otca, Ondreja II., sa do Bratislavy nevrátila, ale aj naďalej sa venovala starostlivosti o chudobných a chorých. Zomrela ako 24 ročná v r. 1231. Tieto príklady môžeme vnímať nielen ako ilustráciu vývoja sociálneho cítenia niektorých predstaviteľov vládnucej vrstvy, ale predovšetkým si je treba uvedomiť silu osobného príkladu, ktorý sa prostredníctvom cirkvi šíril predovšetkým medzi ostatnými kresťanmi tej doby. Postava sv. Štefana, uhorského kráľa, je typickým príkladom mužského vzoru, ktorý na Slovensku pretrváva do dnes. Na ženy Slovenska a Uhorska mali veľký vplyv predovšetkým ženské reholc a naša krajina je známa vo svete celé stáročia kultom Panny Márie, ktorá bola a
je vzorom materinskej lásky, milosrdenstva a pomoci. Jednou z najvýznamnejších reholí u nás bola ženská obdoba
františkánskej rehole - Klarisky. Františkáni sa zaoberali starostlivosťou o deti v domovoch, ako aj o deti v elementárnych
a vyšších školách. Františkáni denne rozdávali chudobným obedy, chlieb. Podľa dochovaných záznamov len v meste Trnava
františkáni rozdali ročne okolo 2,5 tony chleba a až do 18.000 obedov. Klarisky sa spolupodieľali na zabezpečovaní tejto služby chudobným všade tam, kde sa čo aj na chvíľu pristavili. V r. 1642 bol založený piaristický kláštor s kolegiom v Podolinci.
Piaristi tri základné sľuby dopĺňali štvrtým - sľubom osobitnej starostlivosti o chudobnú mládež. Zhromažďovali okolo
seba chudobné deti, ktoré boli pre svoju chudobu častokrát zanedbané nielen telesne ale i duševne. Piaristi ich ošatili, učili
ich hygienickým návykom, poriadku, disciplíne. Kupovali im učebné pomôcky a učili ich čítať a písať. Zakladateľom piaristov
bol španielsky kňaz, neskôr vyhlásený za svätého, Jozef z Clasanzy.
Aj ostatné rády a rehole zanechali v slovenskej histórii významné stopy vo vzťahu k sociálnej práci napr. jezuitské bezplatné školstvo, ktoré umožňovalo vzdelanie aj pre nadané chudobné deti, alebo detské opatrovne, ktoré na Slovensku zakladali uršulínky, pôsobenie vincentiek v mestských špitáloch, nalezincoch a pod.. Nezanedbateľná bola činnosť saleziánov, ktorí na Slovensko prišli až v r. 1924, čo už z časového pohľadu patrí do iného úseku histórie sociálnej práce u nás, ale ich pôsobenie programovo zamerané predovšetkým na prácu s opustenou mládežou nám z vecného hľadiska dopĺňa rozsah sociálnych aktvít rádov a reholí na Slovensku. Rímsko-katolícka cirkev však nebola jediná, ktorá sa v SR venovala tejto činnosti.
K najznámejším židovským spolkom, ktoré boli u nás rozšírené takmer po celom Slovensku patrili:
- Chevra Kadisha ktorý bol známy aj ako tzv. Svätý spolok. V historických prameňoch je uvádzaný ako židovský pohrebný
spolok. Židovské spolky však okrem svojho primárneho určenia (v tomto prípade poskytovania pomoci pri umierajúcom a
zabezpečovaní pohrebu) vykonávali aj ďalšie aktivity ako napr. v prípade ochorenia chudobných členov im zabezpečovali bezplatné lekárske ošetrenie, zaobstarávali lieky, ošetrovali chorých, poskytovali peňažnú i potravinovú pomoc chorým členom,
pomoc vdovám a sirotám, finančná pomoc nadaným deťom a mládeži za účelom umožnenia štúdia atď.. K ďalším patrili:
- Halierový spolok - ktorý pomáhal zaobliecť chudobné židovské deti,
- Drevený spolok - staral sa o zaopatrenie chudobných palivom na zimu,
- Spolok židovských žien - ktoré sa starali a podporovali chudobných židovských žiakov, našli sa však záznamy aj o podpore
nežidovských žiakov a iné.
Takisto aj evanjelická cirkev zakladala svoje spolky, útulne a sirotince.
Okrem cirkví sa zaoberali praktickou sociálnou prácou aj mnohí jednotlivci a samotné obce a mestá. Pravdepodobne k jedným z najstarších útulkov pre starých ľudí na Slovensku patrí aj trnavská Utulňa pre práce neschopných starcov, ktorá existovala už v roku 1363. Je pravdepodobné, že základnina tejto občianskej útulne vznikla krátko po nadobudnutí mestských práv mesta Trnavy. Umiestnená bola v bývalom kláštore pri kostole sv. Heleny. Utulňa poskytovala zaopatrenie pre starých ľudí oboch pohlaví až do ich smrti. Svoje služby poskytovala predovšetkým opusteným chudobným starým ľuďom takmer 600 rokov. Ešte z roku 1938 sa v
mestských záznamov nachádza správa, že v útulni sa v tom roku (1938) nachádzalo desať občanov. Jej cieľom bolo poskytnúť
možnosť dôstojného ukončenia života aj najbiednejším občanom Trnavy. Bližšie informácie o vzniku tejto zaujímavej inštitúcie zhoreli počas niekoľkých veľkých požiarov, ktoré zničilo aj zakladacie listiny o trnavskom Lazarete, ktorý mal byť údajne založený už počas vlády Mateja Korvína (1458- 1490). Lazaret bol udržiavaný z dobročinných príspevkov obyvateľov
mesta a to formou základín, z nich plynúcich úrokov a jednorázových darov finančných i naturálnych. Patronát nad lazaretom mala mestská rada. Až do príchodu rehoľných sestier sv. Vincenta v r. 1898 nemal lazaret stálych ošetrovateľov. Mesto najímalo ošetrovateľky len prechodne, aby sa mohlo postarať o svojich chorých občanov. Počas veľkých epidémií (vr. 1710 - morová, 1866 - cholerová, 1885 kiahňová epidémia) bol lazaret vyhradený pre obete týchto epidémií. Lazaret
poskytoval obyvateľom stravu dva krát denne a týždenne im poskytoval 12 denárov na chlieb. Táto starostlivosť však bola veľmi kolísavá, v závislosti od výšky dobročinných príspevkov. Popri lazarete v Trnave pracovalo aj Xenodochium, čiže mestský špitál, ktorý vznikol v stredoveku ako sociálnocharitatívne zariadenie, poskytujúce útulok pre prestárlych, práceneschopných občanov. Slovensko, ktoré bolo málo rozvinutou súčasťou Uhorska, nemohlo rátať s podporou pri budovaní sociálnych zariadení zo strany Uhorska. Aj napriek tomu alebo možno práve preto sa u nás vyvinuli základy občianskej a komunitnej sociálnej práce.